Novy Gety Design

Lorem ipsum dolor sit amet, consectetur adipiscing elit. Donec bibendum consequat purus quis dictum. Curabitur nulla dolor, auctor ultrices elementum sed, blandit nec tellus.

Supriya

Volám sa Supriya. Pochádzam zo strednej spoločenskej vrstvy. Som najstaršou dcérou, mám mladšieho brata a sestru. Spomínam si, že keď som bola malá, ľudia rozprávali o tom, že moji rodičia sú chorí. Vtedy som ešte nechápala, čo sa deje, len som si všimla, že začali chradnúť. Veľmi ma to zarmucovalo a veľa som plakávala. Keď som mala 10 rokov, moja mama zomrela. Povedali mi, že mala rakovinu. Otca to veľmi vzalo. Po smrti mojej mamy som si všimla, že príbuzní nás už toľko nenavštevujú a akoby sa nás stránili. Do mesiaca zomrel aj môj otec. Po tom, ako sme pochovali otca nám nikto nedovolil vstúpiť do domu. Nechali nás všetkých troch sedieť pred domom a plakať. Pozerali sa na nás, akoby naši rodičia spáchali nejaký zločin. Potom sa naši príbuzní dohodli, že o mňa a moju sestru sa bude starať rodina našej mamy a o nášho brata sa postará rodina nášho otca. Nechceli sme byť rozdelení, ale nikto nás nepočúval. Po rozdelení sme s bratom nemali žiadny kontakt. V čase smrti našich rodičov bol môj brat chorľavý. Keď sa mu stav zhoršil, príbuzní si mysleli, že zomrie, tak ho dali do sirotinca Nava Sanidhya. Vďaka starostlivosti rehoľných sestier, ktoré sirotinec vedú, môj brat nezomrel, práve naopak, jeho stav sa výrazne zlepšil.

Medzičasom sa zhoršil aj môj zdravotný stav, neustále som mala nádchu a bola prechladnutá. Keďže mi lieky nezaberali, strýko ma zobral do nemocnice na vyšetrenie, kde zistili, že som HIV pozitívna. Prístup môjho strýka ku mne sa odvtedy zmenil, bol dokonca na mňa nahnevaný. V tej dobe som bola značne zoslabnutá a všetci hovorili, že za pár dní zomriem. Strýko mi povedal, že už u neho nemôžem zostať a že musím odísť. Nebolo nikoho, s kým som sa mohla podeliť o svoju bolesť. Nielenže som už prišla o brata, ale chceli ma oddeliť aj od sestry. S nepredstaviteľnou bolesťou som zo strýkovho domu odišla. Strýko ma zobral do sirotinca Nava Sanidhya a už nikdy som ho nevidela. Rehoľné sestry ma hneď zobrali do nemocnice, kde som bola prijatá, keďže som bola veľmi slabá. Sestričky sa o mňa postarali ako o svoje vlastné dieťa.

Keď som sa vrátila do sirotinca, bola som veľmi šťastná, keďže môj brat tam bol tiež. Napriek tomu, že si to naša rodina myslela, ani jeden z nás nezomrel. Momentálne študujem v 6.-tom ročníku a môj brat v štvrtom. Niekedy nás prídu naši rodinní príslušníci navštíviť, no najskôr sa rodina môjho otca rozprávala len s mojim bratom a rodina mojej mamy len so mnou. Sestra predstavená im povedala, že pokiaľ sa nebudú rozprávať s nami obomi, už nemusia viac chodiť. Odvtedy sa rozprávajú s nami obomi. Som veľmi šťastná, že sa moje zdravie tak veľmi polepšilo a som aktívna ako ostatní deti. V škole sa zúčastňujem všetkých súťaží. Viem, že rehoľné sestričky chcú, aby sa mi v živote darilo a aby som bola úspešná.

Príbehy sirôt