Deepa

Volám sa Deepa. Keď som mala 3 mesiace, zomrela mi mama. Môj otec bol veľmi chorý, no napriek tomu si našiel inú ženu. No o mňa sa nemal kto poriadne postarať, keď som bola chorá. Keď môj otec zomieral, myslel si, že za pár dní zomriem aj ja a tak vložil môj osud do rúk tej ženy, keď jej povedal, že keď zomriem, má ma pochovať a keď prežijem, má sa o mňa postarať. Keď to dopovedal, zomrel. Hoci si môj otec myslel, že čoskoro zomriem, nezomrela som. Nová žena môjho otca sa ma ujala, zobrala ma k sebe domov a pekne sa o mňa starala. Vtedy som nevedela, že sú mojou adoptívnou rodinou. Veľmi som ich mala rada. A oni mali vo mne dcéru. Začala som chodiť do neďalekej školy. Raz, ako som sa hrala na ulici, začali nejakí ľudia po mne vykrikovať, že som tuláčka. Vždy, keď ma videli ľudia z našej dediny, posmievali sa mi, že som tuláčka. Zraňovalo ma to. Nerozumela som, prečo ma tak volajú. Išla som za svojou starou mamou (tou adoptívnou) a plakala som. Stará mama mi vysvetlila, čo sa stalo mojim rodičom a ako som sa k nim dostala. Bola som im za to veľmi vďačná.

No keď som bola v piatom ročníku, situácia sa zmenila. Veľmi som ochorela a musela som byť hospitalizovaná. Lekári mi diagnostikovali tuberkulózu. Moja mama sa však o mňa starala. Napriek tomu, že som už končila s liečbou, stále som nebola v poriadku. Na ďalších vyšetreniach sa zistilo, že som HIV pozitívna. Všetko sa zmenilo. Hneď ako moja adoptívna rodina zistila, že som HIV pozitívna, už si ma nechceli nechať a chceli ma niekam poslať, veľmi sa báli nechať si ma v dome. Všetci sa prestali so mnou rozprávať. Jedného dňa ma priviedli do sirotinca Nava Sanidhya. Všetko tam bolo iné. Videla som veľa šťastných detí hrať sa. Rehoľné sestry a deti prišli ku mne a milo sa začali so mnou rozprávať. Moja adoptívna mama ma tam nechala a odišla domov. O pár dní som veľmi ochorela a bola som hospitalizovaná. Sestričky sa o mňa pekne postarali. Keďže som bola do sirotinca prijatá uprostred školského roku, nemohla som hneď nastúpiť do školy, preto ma učili učiteľky, ktoré denne chodili do sirotinca.

V januári 2015 sa sestre predstavenej podarilo prostredníctvom hlavného predstaviteľa nášho okresu vybaviť mi prijatie do školy. Keď ma sestrička zobrala do mojej starej školy pre potvrdenia, všetci na mňa pozerali ako za zázrak. Všetci si totiž mysleli, že neprežijem. Vďaka Bohu a taktiež vďaka láske a starostlivosti sestričiek sa môj zdravotný stav výrazne zlepšil. Chcem dosahovať dobré výsledky v škole, aby som sa mohla stať hlavnou predstaviteľkou niektorého okresu a tak pomáhať ľuďom.